Úloha súdov je nielen v českom prostredí často predmetom mimoriadne ostrých debát. Za svoje rozhodnutia sú celé súdy či jednotliví sudcovia niekedy hanení, inokedy zase nekriticky vyzdvihovaní. Odborná aj populárna debata tak často pripomína popisných sumárov judikatúry, či už s kladným, alebo záporným znamienkom. Táto kniha sa sumári judikatúry snaží vyhnúť, a predstavuje úplnejší pohľad na úlohu súdov v troch čo možno najviac rozdielnych demokratických krajinách: Spojených štátoch, Izraeli a Českej republike. Týmto pohľadom nestoja sudcovia izolovane od spoločnosti, ale sú nevyhnutne jej súčasťou. Momentálna moc súdov tak súvisí najvýraznejšie s mierou rozštiepenia straníckeho systému danej krajiny. Pri existencii jasného väčšinového konsenzu moc súdov klesá, s rozštiepujúcou sa politikou naopak rastie. Popri riešení čiastkových empirických otázok sa kniha usiluje o opis širšieho myšlienkového rámca. Podľa neho sú ľudia pri riešení ústavných otázok obmedzení ľudskou predstavivosťou, rovnako ako pri ostatných ľudských aktivitách. Obmedzená ľudská predstavivosť pritom môže spôsobovať inak neodôvodnený dojem dosiahnutia najlepšieho z možných ústavných systémov. Takýto systém potom môže byť bránený jeho priaznivcovi za každú cenu aj za cenu obmedzenia demokracie. Kniha sa teda snaží varovať pred takýmto obmedzením, či už v mene ochrany určitých slobôd, alebo boja proti chudobe.