Väzba je tradičným inštitútom trestného práva procesného. Predstavuje procesný inštitút, ktorý výrazne zasahuje do osobnej slobody obvineného, pričom k tomuto zásahu dochádza v čase, keď o jeho vine ešte nebolo rozhodnuté. Väzba je tak realizovaná voči osobe, ktorej svedčí prezumpcia neviny. Monografia sa zaoberá otázkou rešpektovania výnimočnosti ukladania väzby ako opatrenia ultima ratio nielen z hľadiska zákonnej úpravy podmienok jej ukladania, ale aj prístupu aplikačnej praxe. Nahliada na inštitút väzby a jeho právnu úpravu v českom trestnom poriadku aj optikou medzinárodných štandardov a požiadaviek vyplývajúcich z princípu spravodlivého procesu. Poukazuje na problematické aspekty súčasnej slovenskej právnej úpravy a zamýšľa sa, či av akej miere sú potrebné legislatívne zmeny.