Mozaika fragmentárnych spomienok rakúskej spisovateľky Friederike Mayröcker predovšetkým na Ernsta Jandla, experimentálneho básnika a dlhodobého autorkinho literárneho súputníka, ale aj jej matku, milenca, príbuzných a priateľov, tvorí hlavnú kostru tohto náročného asociatívneho textu. Zvolený názov vytvára leitmotív aj vnútorné motto, spolu s mnohými ďalšími refrénmi, neologizmami a úryvkami, ktoré sa objavujú a prelínajú v rôznych metamorfózach a prepojeniach, niekedy sa ako na hladinu vody vynorí na povrch ten, inokedy zase iný. Postupne sa z týchto zlomkov stávajú dôverne známe, hoci čisto textové prvky, hoci vďaka nedostatku predmetného kontextu zdanlivo nezrozumiteľné.
Napriek tomu kniha pôsobí ako čosi mäkké a dôverné, ako spolubytie a rozhovor s milým človekom. V navracajúcich sa rozhovoroch so zosnulými – alebo aj živými, už jej boli kedysi blízki – autorka ďalej každodenne žije. Týmto textom spolu s ňou vstupujeme do reality jej života, kde všetko existuje tesne spolu: minulosť sa prelína s prítomnosťou, telefóny, listy, návštevy, rozhovory, záblesky spomienok, rekapitulácia… Všetky blízke osoby sa zdajú byť neustále a súčasne prítomné, as nimi ich rozprávanie, úvahy, pocity i vzťah autorky k nim. Toto pradivo evokáciou, rozhovorov a spomienok tak vytvára akési vrelé hrejivé tkanivo, v ktorom sa chce človeku spočinúť.