Mozaikový, realistický, miestami až naturalistický román talentovanej a agilnej slovenskej prozaičky a prekladateľky zachytáva navzájom pospájané osudy postáv z hľadiska ich nazerania na udalosti, presnejšie povedané, na škandály, trápnosti a inzultácie. Svojím obsahom evokuje maupassantovsko-zolovský štýl a svojou formou hrabalovsko-gryzlovovský text, písaný non-stop jednou vetou, teda bez ohraničených súvetí a odsekov, z ktorého cítiť hektický životný rytmus, sústavne sa točiaci kolotoč bez akéhokoľvek oddychu. Silná frekvencia vulgárnych slov môže tu i tam pripadať neadekvátna, ale taká už býva dikcia frustrovaných postáv, podfarbená totálnou dezilúziou. Autorka zobrazuje jednu z najťažších a najzhubnejších chorôb pluralitného režimu, všeobecnú nespokojnosť zosúladiť názory a nájsť najracionálnejšie riešenie, prijateľné pre všetkých, poukazuje na výraznú názorovú diverzifikáciu, ktorá vyúsťuje do absolútnej atomizácie spoločnosti a následného krachu. Dielo pripomína sekvencie objektívnej, skrytej intelektuálnej kamery, ktorá nepripúšťa mnohoraký výklad. Je to inteligentné svedectvo o živote v tejto hektickej dobe s podpílenými ekonomickými konármi a odpílenými etickými hodnotami, ktoré má čo povedať súčasným i budúcim čitateľom.