Aj lúčenie bolí menej, keď na nich nie ste sami. Malý Noah s dedom chodí sedávať na lavičku a rozprávajú sa. Pod lavičkou rastú hyacinty, rovnaké, aké dedo kedysi pestoval pre babičku. Dedo s Noahom sa môžu rozprávať úplne o všetkom. O všetkých otázkach spojených so životom a vesmírom, závažných i ničotných. Pri rozhovoroch s vnukom si dedko vždy spomenie, ako sa zamiloval do babičky a ako o ňu v starobe prišiel. Zatiaľ ju stále vidí pred sebou a desí sa dňa, keď si ju už nebude môcť vybaviť. Cíti, že jeho svet sa mení. Preto by rád zostal s Noahom na lavičke, kde ich stále ešte obklopuje prenikavá vôňa hyacintov. Lenže zachytiť spomienky je čím ďalej ťažšie a obaja sa musia naučiť tomu vôbec najťažšiemu: umenie sa rozlúčiť. Fredrik Backman v tejto netypickej novele líči boj starnúceho muža o zachovaní najdrahších spomienok. Robí tak nežne a empaticky, ako to dokáže len on.