Na smútočne orámovaných stránkach jeden z troch súrodencov vyrozpráva príbeh posledných dní matky, jej umierania, okolnosti pohrebu na desakralizovanom konci 20. storočia. V nepatetizovanej kronike staroby a zániku ide o veľa: o opis matkinej smrti, ale aj mystéria smrti „vo všeobecnosti“. To všetko typickým esterházyovským štýlom, miestami surrealistickým, miestami naturalistickým, okorenené autorovou iróniou, a napriek všetkému žiaľu jeho nezdolne pozitívnym vzťahom k životu.