Kultúrny historik Christopher Lasch (1932 – 1994) z Univerzity v Rochestri skúma korene a dôsledky normalizácie patologického narcizmu v americkej kultúre 20. storočia na základe psychologickej, kultúrnej, umeleckej a historickej syntézy. Používa v nej doposiaľ prevažne úzko klinický pojem, aby diagnostikoval patológiu, ktorá sa, ako sa mu javí, rozšírila do všetkých oblastí života Američanov. Podľa jeho definície (prevzatej z Freuda) narcista, ktorého poháňa potlačená zlosť a nenávisť k sebe samému, uniká do veľkolepého sebapoňatia alebo obrazu o sebe, pričom ostatných ľudí využíva ako nástroje na uspokojenie, aj keď zároveň túži po ich láske a uznaní. Ozveny takých vlastností vidí Lasch vo fascinácii osudom a slávou celebrít, v strachu zo súťaživosti, v neschopnosti potláčať nedôveru, v plytkosti a krátkodobosti osobných vzťahov av hrôze zo smrti. Podľa Lasche Amerika splodila po 2. svetovej vojne typ osobnosti, ktorý klinickým definíciám „patologického narcizmu“ plne zodpovedá. Táto patológia sa nepodobá každodennému narcizmu – hédonistickému egoizmu –, ale skôr veľmi slabému pocitu self, ktorý si žiada neustále potvrdzovanie zvonku. Patológia pre Lasche predstavuje akúsi zvýraznenú verziu normality. Symptómy tejto osobnostnej poruchy Lasch nachádza v radikálnych politických hnutiach 60. rokov 20. storočia, ale aj v duchovných kultoch a hnutiach 70. rokov 20. storočia, počnúc „estom“ a končiac „rolfingom“. Svoju tézu stavia Lasch na osobitých politických názoroch a encyklopedickom uchopení amerických sociálnych a ekonomických dejín, aktuálnych výtvarných a literárnych diel a na klinickom výskume a psychologických teóriách narcistických porúch osobnosti.