Medzi ľudstvom a prírodou nie je žiadna bariéra, hranica alebo rozdiel. Sme to isté. Len sme na to zabudli. Je zaužívaným zvykom západnej kultúry hovoriť a písať o tele, prírode alebo fyzickom svete ako o niečom vonkajšom, čo je oddelené od ľudského prežívania a myslenia. Kvôli tomuto odlúčeniu tiež bolo možné premeniť takmer všetko živé aj neživé na zdroje – a tým priviesť planétu na pokraj kolapsu. Ak sa teda máme postaviť k environmentálnym problémom čelom, nemôžeme sa zaoberať iba následkami ľudského konania; treba sa zamerať aj na mentálne a kultúrne vzorce, ktoré mu predchádzajú. Filozof David Abram takú premenu myslenia vo svojej pozoruhodnej knihe Stávať so zvieraťom predkladá. Nie je to však premena intelektuálna, ale fyzická. Abram situuje ľudskú myseľ späť tam, odkiaľ pred stáročiami utiekla — späť na zem, medzi kamene a vtáčie škreky, do bezprostredného prežívania hmatateľného sveta. Vracia ľudí medzi zver a zviera späť do človeka.